Prečo dôvodcovia nechú predávať svoje nehnuteľnosti?

Už viac krát som v sprche premýšlal nad tým, že na Slovensku máme stašne veľa dôchodcov, ktorí sa stažujú, že majú nízke dôchdky a pomaly nemajú na lieky/jedlo a ich spôsob života je viacmenej len prežívanie a nie žitie. Zároveň značná časť týchto dôchodcov vlastní nehnuteľnosť, ktorú držia zubami/nechtami až do svojej smrti. Moja otázka je prečo? Prečo sú dôchodcovia tak strašne materialistckí?
Keď sa dôchodca dostane do veku, že už prestáva byť plne sebestačný a vyžaduje asistenciu ďaľších ľúdí, prečo svoju nehnuteľnosť jednoducho nepredá a nejde do domova dôchodcov, kde bude oňho postarané?

Ja mám síce do dôchodkového veku ešte dosť ďaľeko, no svoj byt by som bez váhania predal, ak by bola možnosť, že sa mi značne zvýši kvalita života po zvyšok svojho života. O tejto téme som sa rozprával aj s rodičmi, ktorí do dôchodku nemajú ďaleko a viacmenej sme sa zhodli, že radšej svoj byt predajú a pôjdu do domova dôchodcov, ako keby mali zaťažovať svoje deti staraním sa o nich a aj byt.

Ak má dôchodca dajme tomu 70r, je vdova/vdovec, poberá 500e dôchodok a má dom s hodnoutou 100k, prečo ten dom nepredá, aby sa mu zvýšil priemerný mesačný príjem o cca 550e, ak by sa mal dožiť 85r (čo sa aj tak pravdepodobne nedožije)?
S 1000e mesačným príjmom si bude môcť dovoliť lepší domov dôchodcov ako svoj dom/byt, ktorý už nie je vhodný na bývanie bez asistencie druhých.